Absint

Na displeji sa zobrazovalo meno „Absint“. Ja som ju však poznal ako podmanivý hlas v telefóne, s ktorým som neskoro do noci viedol debaty o Proustovi a Hemingwayovi, kde-tu pretkané necudnými… rozhovormi. Nikdy sme sa nestretli. Až raz vpochodovala ku mne do kancelárie s jablkovou lízankou v čerešňovočervených ústach a dobre známym hlasom sa spýtala: „Chceli ste so mnou hovoriť, pán riaditeľ?“
Ten hlas som poznal. Spoznal by som ho kdekoľvek.
Zdvihol som zrak. Vo dverách do mojej kancelárie stálo dievča v obtiahnutých legínsach a tielku s hlbokým výstrihom, v plných perách omáľalo lízanku a sledovalo ma povedomými jadeitovými očami.
Bola to ona.