Odmäk

Erenburgova novela Odmäk je dielo svojim spôsobom revolučné. Iľja Erenburg ním akoby nadväzuje na svoje posledné romány Búrka a Deviata vlna. Ak v nich stvárnil vojnu a obdobie tesne po nej, v Odmäku spracúva bezprostredú sovietsku súčasnosť – dej sa odohráva v roku 1954. A práve v odvážnom, ostrom a kritickom pohľade na túto súčasnosť spočíva najväčší klad Erenburgovej novely.

Jej postavy a postavičky nie sú nijako čiernobiele – sú to živí ľudia, jedni s väčšou, druhí s menšou dávkou slabosti. Predsa však, čo z nich robí klasických hrdinov – to je snaha stať sa lepším, zodpovednejším, ľudskejším, priblížiť sa k ideálu človeka, akým ho chcel mať Gorkij.
Autorovi sa podarilo dať svojim myšlienkam veľmi vhodný rámec. Šťastná voľba postáv a prostredia mu umožnila nenútene sa dotknúť problémov priemyselnej výstavby i umenia v Sovietskom sväze.

Hlavnými nositeľmi deja sú inžinier Korotejev, typický čestný sovietsky človek, a učiteľka Lena, manželka riaditeľa veľkého priemyselného podniku Žuravľova. Všetky postavy v sebe nesú množstvo problémov: Ako sa môže čestná vydatá žena s dieťaťom zaľubiť do iného muža? Veď si svojho manžela sama vybrala, nik ju zaň nenútil. Ako je možné, že vtedy nevidela jeho veľké chyby – sebectvo, duševnú prázdnotu? Ako sa mohlo stať, že tento Žuravľov už roky stojí na čele veľkého priemyselného podniku a otravuje všetkým zamestnancom radosť zo života? Hoci ani on nie je darebák, lump v pravom slova zmysle. Závod je mu všetkým – pozdvihol ho, len ľudia akosi ostali stranou. A nik ho neupozornil, že nekoná správne – nadriadení ho vždy len chválili…

Ďalej si čitateľ položí otázku: ako mohol skvelý človek, výborný pedagóg, odchovanec revolúcie, starý učiteľ Puchov vychovať syna – cynika, ktorý považuje kariéru moderného maliara za všetko, pre peniaze sa vzdáva umenia a maľuje – plagáty. Ako to, že spoločnosť, v ktorej sa mladý Puchov pohybuje, viac vplývala na charakter tohto človeka, ktorý vo svojich osobných vzťahoch, vo svojej podstate je citlivý a dobrý človek? Celkom iný je jeho priateľ Saburov. Nehnal sa za slávou, volil biedu, zostal verný svojim krajinkám – a jemu zostalo verné – pravé umenie. Toto chápe i mladý Puchov a začína sa v ňom odohrávať trpký proces poznania pravdy a vlastných chýb. Nemálo mu v hľadaní pravdy pomohol starý inžinier Sokolovskij, uštipačný, ironický, obávaný pre svoj zlý jazyk.

A takých postáv je tu veľa – lekárka Viera Schererová, mladý Savčenko, Puchovova dcéra Soňa atď. A čo postava – to novýp problém.

V Sovietskom sväze už vyšlo časopisecky i pokračovanie tejto novely.